Rozumný človek HOMO SAPIENS a ekonomicky rozhľadený človek HOMO OECONOMICUS ešte viac, sa často aj v spoločnosti, aj v biznise, aj v MIKRO-rovine (napr. v rodine a firme alebo farme), aj v MAKRO-optike (napr. pohľad devastáciu klímy a ekológie na planéte Zem, na kvalitu života v spoločnosti, na stav hospodárstva, na postavenie Slovenska v EÚ i v globálnom svete) hodnotovo trápi.
Keď normálna hodnotová abeceda múdrych zlyháva (napríklad Slovensko stále patrí na inovačný cintorín Európy, rovnako tak v hitparáde korupcie ho možno zaradiť na úrovni niektorých zaostalých krajín Afriky) , tak sa múdry často zamýšľa nad projekciou efektívneho a milovaného štátu. Aj nasledovná úvaha smeruje k podpore takejto úvahy a stále viac žiadúcej dišputy k nutnému zmúdrievaniu krajiny.
Aký by mal byť najlepší štát
Človek bol projektovaný na DOBRO, nie na ZLO. Život v treťom miléniu prináša dramaticky a radikálne veľa zla, konkrétne v roku 2020 sú takéto poryvy a vzruchy o to citlivejšie, že globálna pandémia covidu 19 v korona-dobe donútila ľudí zamyslieť sa viac a lepšie nad hodnotovou abecedou života.
Mnohí to sami nezvládajú a vzhliadajú s dôverou alebo naivitou k štátu ako božskej manne a mesiášovi. Ale štát vedú tiež len zvolení ľudia, ktorých výber je krutou daňou za to – ako štát riadia. Či dobre (múdro, produktívne a odborne cez znalostnú ekonomiku a objektívne videnie sveta alebo zle (hlúpo, kontraproduktívne a neodborne cez diletantsky subjektívne vlastné osobné preferencie).
Mnohí z nás si právom kladú otázku presahujúcu um a majstrovstvo veľmajstra medzi filozofmi. Aký by mal byť ideálny a najlepší možný štát?
Múdri ľudia nesmú zlo podporovať a ani tolerovať mlčaním
Latinský výrok Homo doctus in se semper divitas habet (Phaedrus) znamená, že učený človek má vždy bohatstvo v sebe (učený človek nosí vždy bohatstvo so sebou). Vo vede je ekonomika – najmä matematika presnejšie ako právo (aj preto vždy tvrdím, že o ekonomike vie veľa ľudí iba tárať, ale máloktorí aj dobre rátať). Ale aplikovať možno určite aj v práve sofistikované dôvodenie a kvalifikované argumentovanie v širšom i užšom slova zmysle. K tomu si dovolím nasledovnú miniúvahu:
Ústavná zásada z článku 2 Ústavy SR – hovorí, že čo nie je zakázané, je dovolené. Ale to platí skôr pre subjekty privátneho práva, nie pre štát. Tento má striktne a presne konať len a len na základe zákona (Dura lex, sed lex – tvrdý zákon, ale zákon). Podľa článku 152 Ústavy SR musí byť výklad všetkých zákonov – lege artis, teda v súlade s ústavou. Nájsť ústavne súladný výklad niektorých kontraproduktívnych devastačných krokov (za uplynulé 30-ročie v SR sme ho videli veľakrát) governmentu v SR – nie je v praxi jednoduché, treba sa však oň usilovať a v sporoch sa ho domáhať, a tým posúvať nielen právnickú aplikačnú prax dopredu.
Ale najmä kvalitu života i evolúciu právneho štátu a fungujúcej demokracie. Prečo? Lebo spoločnosť potrebuje optimalizáciu a zdokonaľovanie i odstraňovanie zla, ak chce napredovať k vyššej prosperite a trvalej kvalite modusu vivendi. Lebo história života potvrdzuje neustále tisícročné pravdy, že najviac ZLA sa udialo na úkor DOBRA na svete vtedy, keď sa páchalo zlo, ale múdri ľudia mlčali …
A nie všetko, čo je zákonom povolené, je aj spravodlivé a férové. Honestum non est semper, quod licet – nie je vždy čestné, čo je dovolené.
Článok pokračuje pod reklamou
Etická dilema
Správanie na trhu je často konkurenčné a zištné za každú cenu. Podľa princípu „účel svätí prostriedky“ je schopné znevážiť a zneuctiť aj čestného človeka a jeho statočnú reputáciu i prácu. Ale to je TRH (privát), takto sa nesmie správať ŠTÁT v treťom miléniu v modernej spoločnosti. Filozof síce dávno vyryl do kameňa, že: Nemo ex aliena iactura lucrum facere debet – nikto nemá mať zisk zo škody druhého.
Ateliér duše každého z nás i binárny kód poctivého srdca pri vnímaní nespravodlivosti spúšťajú semafor i pomyslený kompas v nás, že niečo nefunguje tak, ako by správne malo. A hoci iný filozof Cicero tvrdí, že spravodlivosť je kráľovnou všetkých cností (Iustitia omnium est domina et regina virtutum), ja osobne s tým nesúhlasím, lebo mám iný názor. Ten znie: Pokora je kráľovnou všetkých cností. A mnohí z nás by chodili úplne nahí, keby sa mali obliecť len do šiat utkaných z vlastnej pokory. Aj preto je ťažké vždy správne posúdiť a vyhodnotiť v praxi dve silné právne idey:
PRVÁ: Nemo iudex silne actore – niet sudcu bez žalobcu.
DRUHÁ: Non numeranda, sed ponderanda argumenta – dôkazy sa nemajú rátať, ale vážiť (posudzovať).
Kritická dôkazná núdza a rozlišovanie medzi dobrom a zlom je u hlupákov bez chrbtovej kosti a s rektonautským charakterom problém. Bolo, je a bude tak tomu vždy pri realizácii neodbornosti v praxi. A priori vtedy, ak pôjde o ZNÁMOSTNÉ riadenie štátu na úkor ZNALOSTNÉHO. Lebo ide o hlupákov, nie o múdrych (a teda aj logický princíp svedomia i sebavedomia).
V pochybnosti miernejšie alebo v prospech
Keď ide aj pri práve – o chybu z nevedomosti, býva jej hodnotenie iné a sankcia nižšia, ako keď ide zjavne o špekulačný úmysel. Ťažké je vedieť to vždy odlíšiť a nepodľahnúť tlaku alebo vábeniu tých, pre ktorých sa právnický účelový úkon robí. Ale hoci má vábiť môžu, zvábiť ma nedokážu. A hoci ma chcú navádzať a viesť na zlé chodníčky, zviesť ma nemusia, keď ja nechcem. Honores mutant mores, sed raro in meliores – hodnosti menia mravy, ale zriedka v lepšie. Darmo tomu kontruje pozitívne výrok o dobre a čestnosti: In bonum virum non cadit mentiri – nesluší sa, aby dobrý (statočný) muž klamal (čo muž, to slovo; slovo robí chlapa).
In dubio mitius – v pochybnosti miernejšie (postupu).
In dubio pro reo – v pochybnosti (rozhodni) v prospech.
Nie vždy je aj DOBRÝ a MÚDRY človek úplným pánom svojho osudu a dokáže mať všetko pod kontrolou. Vis major ho tiež môže všeličo zasiahnuť, zaskočiť a nečakane prekvapiť. Homo proponit, sed deus disponit – človek mieni, ale boh riadi (mení). Ak chce čestný vedieť pokojne spávať, mal by sa k tomu aj úmerne správať.
To znamená aj ŽIŤ PRAVDU – minimálne pre vlastnú hodnotovú abecedu. Aj preto, že: Hominis mores naturaque ex corpore oculis, vultu, fronte pernoscuntur (Cicero) – mravy a povaha človeka sa dobre poznávajú (podľa) z tela, očí, tváre a čela (vtáka poznať po perí).
Nie občan je tu pre štát, ale štát pre občana!
Najlepší súčasný slovenský šachista vo svojej knihe Sila rozumu v bláznivej dobe (manuál kritického myslenia) – správne uviedol „nie občan je tu pre štát, ale štát pre občana. Zmyslom života človeka nie je to, aby dodržiaval zákony, platil dane a na slovo poslúchal policajtov či úradníkov. Naopak: zákony a celý štátny aparát existujú len preto, aby umožnili ľuďom žiť svoje životy jednoduchšie a lepšie“.
ŠTÁT by mali zastupovať najcnostnejší, najmúdrejší, najosvietenejší, renesanční, zreteľahodní a dôveryhodní ľudia. Nie najmä plytké celebrity (lacné halóefekty a imidžoví múdrosráči), ale najmä skutočné osobnosti (nie s formálnou, ale prirodzenou autoritou a s úctyhodným a rešpektovaným životným dielom). Akých ľudí vyberá Slovensko za posledné 30-ročie do vedenia štátu? Často je to smutne kontraproduktívna selekcia. Namiesto najschopnejších vyberá všetkéhoschopných, de iure legitímne zvolených.
Predmetný text je neosobný, verím, že nadčasovo platný a jeho cieľom je DOBRO. Jeho zámerom je výlučne filozofický nadhľad a inšpirácia k zamysleniu sa nad skutočnými hodnotami. Aby sme žili všetci DORBÝ – čo najlepší život. Aby nás ZLÝ život nezomlel a ani aby nám nepretiekol márne a zbytočne pomedzi prsty. Lebo časobanka života je suverénne najbohatšou bankou medzi všetkými bankami sveta. Lebo múdro a dobro velí, aby napriek všetkým a všetkému čLOVEk voňal čLOVEčinou.
Ľudia nemôžu vždy vedieť, môžu iba veriť. Ale neveria, pretože vedia
M.Horal
