PodnikaniePríbehy Publikované 12. septembra 2016 zobraziť celý profil

Od skončenia  štúdia som  dlhé roky pracovala v redakcii Express, kým nedošla revolúcia a niekoľko rokov po nej časopis zanikol a ja som zostala nezamestnaná.  Mala som malé dvojičky, tak mi to aj vyhovovalo. Neskôr som sa zamestnala v jednej poľovníckej agentúre, ale aj toto miesto neskôr zrušili.

Zase som bola na úrade práce

Manžel predával bielu techniku, mal v prenájme malú predajňu v centre Bratislavy. Ale keď otvorili v Petržalke TPD a iné predajne, už mu to nešlo. Priestory boli, škoda ich bolo vrátiť mestu, tak čo s nimi? Práve vtedy ma zavolali kamaráti tlmočiť do Talianska na jednu záhradnícku výstavu. A tam som hľadala sortiment, ktorý ešte na Slovensku nebol. Vtedy som objavila fabriku Serralunga 1825, ktorá vyrábala krásne kvetináče vyrobené z PE živice.

Vyzerali ako hlinené a bola som presvedčená, že u nás nikto také nepredáva. Bola som rozhodnutá, že to musím predávať. Keď som sa vrátila domov, porozprávala som sa s manželom, ale ten bol proti, že to nemá budúcnosť, že nemám odbyt a že som nikdy nepodnikala, že to nebudem vedieť. Ale ja som bola rozhodnutá. Celou dušou som cítila, že je to správna cesta.

Napísala som do fabriky, dohodla si stretnutie a manželovi som povedala, že bude len šofér a hotovo. Fabrika sa nachádzala v meste vzdialenom vyše tisíc kilometrov. Vo fabrike ma už čakali, ukázali mi výrobu, oboznámili ma s podmienkami, cenami, dali mi katalógy a predali nejaké vzorky. Hovorím predali, nie dali. Spomínam to preto, lebo zo začiatku predajcovia odo mňa chceli vzorky zadarmo. Dajte mi vzorky a ja ich vystavím. A ja neskúsená som niekoľkým aj dala. Na začiatku som robila veľa chýb. Aj katalógy som rozdávala a posielala kde komu.

Prvý kamión som doviezla na manželovu živnosť

Peniaze na tovar nám požičala rodina.  Najhoršie však bolo, že vtedy sa DPH platila vopred, tovar skončil na colnici a musel sa precliť. Nič sme o tom nevedeli. Zase sme museli zháňať peniaze. A nemali sme ho ani kde zložiť. Nakoniec nám kamarát v Stupave požičal sklad, kde sme si chodili pre tovar. Ale záznamy som si nerobila, neskôr som zistila, že veľa kvetináčov nám zmizlo. Objednala som všelijaké kvetináče, nevedela som dopredu čo sa predá. Teraz už robím len na objednávku.

Zo začiatku všetko robil manžel, ja som nič nevedela, ani počítač zapnúť. Stále som bola na Úrade práce evidovaná ako nezamestnaná a vtedy som už bola v ohrozenej skupine.

Napísala som si Podnikateľský projekt na kochlik

a dostala som od štátu dotáciu a v 50-tke  som si otvorila živnosť ja, manžel sa zamestnal a živnosť zrušil.  Zmenila som názov firmy na KOCHLIK, pridala som aj iné fabriky a začala sa hlavne venovať dizajnovým kvetináčom.  Učila som sa robiť cenníky, koruny prepočítavať na líry, neskôr na eurá, valuty som kupovala od známych, lebo v banke boli drahšie, kurz skákal hore-dolu. O čo je to teraz pohodlnejšie.

Euro je super, veľmi mi zjednodušil obchodovanie. Postupne som sa naučila ovládať počítač, platiť cez  internet banking, syn ma naučil na web vložiť aj obrázok,  opraviť text /aby som ho stále neotravovala/, trochu ovládam aj FB. Veľa vecí však neviem. Neovládam google, marketing, reklamy. Mám veľa nedostatkov.  Na všetko som sama: som skladník, upratovačka, sekretárka a až nakoniec majiteľka. Manžel len vyloží tovar.

Som ale presvedčená, že s týmto tovarom sa dá ešte prosperovať. Len by to chcelo šikovného človeka. Ja musím sedieť v obchode, dvíhať telefóny, písať emaily, robiť cenové ponuky a starať sa o obchod. Mohla by som s niekým založiť sročku Design kochlik a rozbehnúť to vo veľkom. Zatiaľ nie som milionár. Možno raz…..

Anita Világiová – kochlik
www.kochlik.eu