Čo je ochranná známka?

Azda každý podnikateľ sa v úvode svojho podnikania potrápil pri vymýšľaní označenia, pod ktorým bude rozvíjať svoju podnikateľskú činnosť. V súčasnom marketingovo-orientovanom svete je obzvlášť kladený dôraz na to, aby podnikateľ prezentoval seba a svoje produkty pod značkou, ktorá bude vystihovať jeho jedinečnosť, originalitu a osobité postavenie v hospodárskej súťaži.

Práve uvedené označenie, ak sa zapíše do registra ochranných známok, sa považuje za ochrannú známku. Význam registrácie spočíva v tom, že následne je majiteľ takejto ochrannej známky oprávnený sa dožadovať, aby jeho konkurenti nepoužívali pri svojej činnosti rovnaké alebo podobné označenie.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v súčasnosti je možné ako ochrannú známku zaregistrovať nielen označenie, ktoré tvoria slová, kresby, písmená, či číslice, ale dokonca aj tvar či zvuky. Momentálne je na Slovensku v konaní napríklad aj zápis prvej pohybovej ochrannej známky.¹

Na čo si dávať pozor pri výbere slovných prvkov?

V prípade, ak rozmýšľate nad označením, ktoré budete v podnikaní používať, odporúčame jednak investovať čas do prieskumu trhu, účelom ktorého by malo byť overenie, či rovnaké označenie nevyužíva vaša konkurencia. Základným minimom by mala byť aspoň zbežná lustrácia v obchodnom registri a v registri ochranných známok, pričom oba registre ponúkajú prehľadné a užívateľsky jednoduché vyhľadávanie.

Okrem vyššie uvedeného, ak si chcete registrovať slovnú ochrannú známku, tak je dôležité, aby takéto označenie nebolo výlučne tvorené slovom, resp. slovami, ktorým sa pripisuje všeobecný popisný význam. To znamená, že ak budete mať označenie, ktoré sa používa v bežnom jazyku alebo je všeobecne zaužívané v obchodnom styku (napr. obchod s umením, CEO, podnikateľ a pod.), tak existuje vysoká pravdepodobnosť, že Úrad priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „úrad“) vám takúto registráciu zamietne.

Je tomu tak preto, že účelom ochrannej známky je, aby verejnosť bola schopná na základe takéhoto označenia určiť, od ktorého subjektu konkrétne tovary a služby pochádzajú. Ak však pôjde o veľmi generálne označenie, verejnosť si takýto súvis nebude vedieť vytvoriť, prípadne takáto registrácia by mohla neprimerane obmedziť ostatné subjekty, ktoré sa podieľajú na hospodárskej súťaži, nakoľko by nemohli užívať takéto všeobecné označenie.

Keďže sa rozsah a objem registrovaných ochranných známok v posledných rokoch zväčšil niekoľkonásobne, tak aj úrad pristupuje k prieskumu zápisnej spôsobilosti ohľadom slovných ochranných známok reštriktívnejšie, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v minulosti boli zapísané aj označenia, akými sú „zdravý život“, „šťastie na dosah“ a pod., hoci v súčasnosti by sa už tieto označenia sami o sebe pravdepodobne nepovažovali za spôsobilé zápisu. Z tohto dôvodu je vhodné vymyslieť originálne a jedinečné slovo, resp. slovné spojenie a vyhýbať sa všeobecným pojmom.

Úrad odmieta zapísať označenie. Čo s tým?

V prípade, ak ste už podali prihlášku k slovnej ochrannej známke a zo strany úradu vám bol doručený výsledok prieskumu zápisnej spôsobilosti, v ktorom uvádza, že označenie nie je možné registrovať, nakoľko nemá rozlišovaciu spôsobilosť, prípadne je tvorené všeobecnými popisnými označeniami, či z iného obdobného dôvodu, tak v zásade máte tri (3) možnosti:

1. Prvou možnosťou je vyjadriť sa k prieskumu zápisnej spôsobilosti označenia a namietať tvrdenia úradu, a to napríklad v prípade, ak by ste vedeli preukázať, že už označenie v súvislosti s vašimi tovarmi a/alebo službami používate a že z tohto dôvodu si príslušná verejnosť dané označenie jednoznačne spája s vašimi produktmi. Táto alternatíva si vyžaduje, aby sa dané skutočnosti preukázali aj relevantnými dôkazmi (napr. fotografiami označenia pri jeho používaní, faktúrami za jeho reklamu a marketing, webovou stránkou, ktorá označenie obsahuje, doménovým menom, vyjadreniami spotrebiteľov a pod.).
2. Druhou možnosťou je upustiť od snahy registrovať označenie ako slovné spojenie a vytvoriť k nemu aj vizuálne logo, kde by okrem slov boli aj iné zreteľné dištinktívne prvky (obrázok, neštandardné písmo, farebné rozlíšenie a pod.) a uvedené logo registrovať ako obrazovú ochrannú známku.
3. Treťou možnosťou je vymyslieť iné slovo alebo slovné spojenie, ktoré bude jedinečné, originálne a nebude obsahovať všeobecné pojmy a označenia.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, výber slova, či slovného spojenia, ktoré má tvoriť ochrannú známku, nie je jednoduchý a vyžaduje si komplexné posúdenie jeho zápisnej spôsobilosti.

Legenda

(1) Zápis prvej pohybovej ochrannej známky na Slovensku

Príspevok OCHRANNÁ ZNÁMKA? Uistite sa, že má zápisnú spôsobilosť! je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

Radi by sme vám pomohli zorientovať sa v právnych dopadoch na vaše dodávateľsko-odberateľské zmluvné vzťahy. Nižšie prinášame stručné odpovede na štyri základné otázky, s ktorými sa na nás klienti v posledných dňoch a hodinách obracajú. Nezabúdajte tiež, že koronavírus už nie je nepredvídateľnou skutočnosťou a pri súčasnom uzatváraní zmlúv je s ním vhodné rovno v zmluve počítať.

Súčasne, ako tomu je pri zmluvách vždy, platí, že strany si môžu v zmluve rad vecí dohodnúť odlišne od zákona, preto je potrebné sa vždy v konkrétnom prípade pozrieť priamo na príslušnú zmluvu a neriadiť sa len všeobecnými odporúčaniami.

Môže byť koronavírus dôvodom pre zníženie či zvýšenie dohodnutej ceny?

Dôsledky koronavírusu, resp. opatrení s ním spojených sa môžu prejaviť ako na strane dodávateľov, tak na strane odberateľov. Dodávateľ bude musieť napr. zmeniť spôsob prepravy svojich výrobkov a tým sa zvýšia jeho náklady. Objednávateľ reklamy na športovú akciu, ktorá sa koná bez účasti divákov, nedocieli očakávaný účel dohodnutého reklamného plnenia. Musí strana postihnutá negatívnymi dôsledkami koronavírusu niesť tieto následky sama? Alebo môže požadovať zníženie či zvýšenie ceny dohodnutej v zmluve?

Slovenská právna úprava nepozná zákonné ustanovenie, ktoré by v prípade podstatnej zmeny okolností postihnutej strane umožňovalo jednostranne zmeniť podmienky zmluvy vrátane zníženia či zvýšenia dohodnutej ceny, ako to za splnenia určitých podmienok umožňuje napríklad nový český občiansky zákonník (tzv. „Hardship clause“). Vo všeobecnosti je teda možné konštatovať, že postihnutá strana nemôže bez splnenia ďalších podmienok prikročiť k jednostrannému zvýšeniu či zníženiu dohodnutej ceny.

Na druhej strane však platí, že výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nikto nesmie zneužívať svoje práva proti záujmom iných a nikto sa nesmie na úkor iných obohacovať. Samotný pojem dobré mravy a ani poctivý obchodný styk pritom nie sú zákonom nijako definované, na základe čoho poskytujú pomerne široké aplikačné možnosti, ako aj širokú možnosť pre sudcovskú úvahu. Pri dovolávaní sa dobrých mravov / poctivého obchodného styku je potrebné posúdiť, či a nakoľko ten-ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi / poctivým obchodným stykom, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti pri uzavieraní konkrétneho právneho vzťahu.

Z relevantných rozhodnutí súdov vyplýva, že použitie korektívu „dobré mravy“, resp. „poctivý obchodný styk“ nesmie viesť v konkrétnom prípade k oslabeniu princípu právnej istoty (bezpečnosti) občianskoprávneho styku a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem.

V prípade, ak by teda dôsledky koronavírusu, resp. opatrení s ním spojených spôsobili objektívnu nerovnosť jednotlivých zmluvných strán s prihliadnutím na ich postavenie pri uzatvorení zmluvy, na základe čoho by sa jedna zo strán v rámci ochrany svojho postavenia dožadovala zmeny dohodnutej ceny, do úvahy by prichádzala práve argumentácia vyššie uvedenými inštitútmi dobrých mravov / poctivého obchodného styku. Nakoľko však slovenský právny poriadok, na rozdiel od právnych poriadkov napr. susedných krajín, tzv. „Hardship clause“, resp. akékoľvek iné zákonné ustanovenie umožňujúce jednostrannú zmenu zmluvných podmienok vrátane zníženia či zvýšenia dohodnutej ceny, nepozná, nebolo podľa našich informácií použitie dobrých mravov / poctivého obchodného styku v súvislosti so zmenou dohodnutej ceny judikované ani zo strany súdov.

Môže byť koronavírus dôvodom ospravedlňujúcim neplnenie povinností zo zmlúv?

Koronavírus, prípadne opatrenia s ním spojené môžu ospravedlniť neplnenie povinností zo zmlúv, ak predstavujú tzv. vyššiu moc. Nároky a postup sa budú líšiť podľa toho, či vaša zmluva obsahuje dojednanie o vyššej moci alebo nie a súčasne ako je presne v zmluve formulované toto ustanovenie, ktorému sa pri uzatváraní zmlúv často bohužiaľ príliš pozornosti nevenuje.

Zmluva môže obsahovať dojednanie, podľa ktorého sa jedna alebo obe zmluvné strany nedostávajú do omeškania s plnením zmluvy, ak nastane prípad tzv. vyššej moci. Je to pojem, ktorý štandardne odkazuje na situácie ako sú vojny, katastrofy, povodne a v neposlednom rade tiež epidémie. Pojem vyššia moc potom býva v zmluve presne definovaný a zmluva tiež upravuje, aké má následky a ako majú strany v prípade vyššej moci postupovať (napr. stanovuje notifikačnú povinnosť alebo povinnosť prijať určité opatrenia, aby sa plnenie mohlo uskutočniť, prípadne aj za sťažených podmienok).

Je teda potrebné v každom jednotlivom prípade na základe zmluvnej definície vyššej moci posúdiť, či výskyt pandémie koronavírusu či koronavírus, napr. v spojení s vládnymi opatreniami alebo všeobecne len vládne opatrenia, definíciu obsiahnutú v zmluve spĺňa. Samotné splnenie definície vyššej moci však nestačí.

Je nutné, aby prekážka v podobe koronavírusu, resp. s ním spojených vládnych opatrení bola príčinou nesplnenia povinnosti riadne a včas. Výrobca autodielov napríklad nemôže ospravedlniť omeškanie dodávok sodvolaním na koronavírus, ibaže by vláda nariadila zatvorenie závodov alebo podstatná časť jeho zamestnancov bola v karanténe alebo ochorela.

Dotknutá strana sa nedostáva do omeškania, teda neporušuje zmluvu, ak:

a) zmluva obsahuje vyššie uvedené dojednania o vyššej moci, a súčasne

b) vzmluve definovaný prípad vyššej moci nastane, a súčasne

c) tento prípad vyššej moci je príčinou neplnenia povin- nosti, a súčasne

d) dotknutá strana splní podmienky dohodnuté v dojed- naní o vyššej moci.

Ak dotknutá zmluvná strana v dôsledku splnenia vyššie uvedených podmienok neporušuje zmluvu, nemá druhá strana právo odstúpiť od zmluvy (ibaže by bolo vzmluve dohodnuté) ani právo na náhradu škody alebo na zmluvnú pokutu.

Aj ak zmluva dojednanie, ktorým sa v prípade vyššej moci vylučuje omeškanie, neobsahuje, je vyššia moc v zmluvnom vzťahu relevantná. V obchodnom zákonníku upravuje vyššiu moc (zákon používa pojem „okolnosť vylučujúca zodpovednosť“), pre prípad, že zmluva neurčuje inak, § 374 obchodného zákonníka. Z tohto ustanovenia vyplýva, že ak strane v splnení povinnosti zabránila nepredvídateľná, neodvrátiteľná a neprekonateľná prekážka, ktorá nastala nezávisle od jej vôle, nie je taká strana povinná nahradiť škodu.

Prekážka v podobe koronavírusu nastala bezpochyby nezávisle od vôle povinnej strany, nakoľko povinná strana vznik koronavírusu a s tým súvisiace vládne opatrenia z objektívneho hľadiska nemohla nijako ovplyvniť. Podmienku nepredvídateľnosti bude treba skúmať s ohľadom na okamih uzavretia zmluvy, či v takom okamihu bolo šírenie koronavírusu a jeho dôsledky rozumne predvídateľné. Rovnako neodvrátiteľnosť a neprekonateľnosť prekážky v podobe koronavírusu treba hodnotiť podľa individuálnych okolností.

Ak by však prekážka v podobe koronavírusu nastala až v čase, keď by povinná strana bola v omeškaní so svojím plnením, zmluva obsahovala vlastnú definíciu prekážky, ktorú by koronavírus, prípadne s ním spojené opatrenia nespĺňal, alebo stanovila povinnosť prekonať taký druh prekážky, strana postihnutá prekážkou by sa povinnosti nahradiť škodu nezbavila. Je potrebné zdôrazniť, že hoci strana postihnutá prekážkou nezodpovedá za škodu, porušuje svojim neplnením zmluvu (ak nejde o prípad nemožnosti plnenia – viď nižšie) a musí teda počítať so všetkými dôsledkami s tým spojenými ako je napr. možnosť odstúpenia od zmluvy druhou stranou (viď nižšie) alebo povinnosť platiť zmluvnú pokutu.

To je rozdiel oproti tomu, keď bola príprave zmluvy venovaná primeraná pozornosť a zmluva tak obsahuje vhodne formulovanú klauzulu o vyššej moci, ktorá rieši aj dopady na možnosť odstúpenia či na zmluvnú pokutu.

Môže byť koronavírus dôvodom pre zánik záväzkov zo zmlúv?

Vládne opatrenia, ktoré zakazujú celý rad aktivít, môžu spôsobiť zánik záväzku zo zmluvy pre nemožnosť jej plnenia (tzv. dodatočná nemožnosť plnenia). To však len za predpokladu, že plnenie nie je možné poskytnúť ani za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi, s pomocou inej osoby alebo až po dojednanom čase. Podobne by tomu bolo, ak by povinnej strane pri uzavretí zmluvy bolo známe, že veriteľ nebude mať hospodársky záujem na neskorom plnení, ibaže by druhá strana bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o nemožnosti časti plnenia dozvedela, oznámila povinnej strane, že na zvyšku plnenia trvá.

Ak je teda zakázané napr. kultúrne podujatie, na ktorého konaní v neskoršom termíne druhá strana podľa vedomia povinnej strany v čase uzavretia zmluvy nemá záujem, a druhá strana na náhradnom termíne ani nebude trvať, nastáva prípad nemožnosti plnenia a záväzok zo zmluvy zaniká.

O nemožnosť plnenia by však nešlo, ak by sa podnikateľ z vlastnej iniciatívy z preventívnych dôvodov rozhodol napr. prerušiť výrobu vo svojom závode. Povinná strana je bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o skutočnosti, ktorá robí plnenie nemožným, povinná oznámiť to druhej strane. Ak bola už za neuskutočnené plnenie poskytnutá odplata, musí byť vrátená. Vzhľadom na to, že v prípade koronavírusu zmluvná strana nemožnosť plnenia nespôsobila, nebude povinná hradiť druhej strane tým spôsobenú škodu, ibaže by škoda druhej strane vznikla neskorým informovaním o nemožnosti plnenia.

Ďalšou možnosťou, ktorá v tejto súvislosti prichádza do úvahy vo vzťahu k ukončeniu zmluvy je situácia, kedy je v dôsledku podstatnej zmeny okolností, za ktorých sa zmluva uzavrela, zmarený základný účel zmluvy, ktorý bol v nej výslovne vyjadrený. V takom prípade môže podľa § 356 obchodného zákonníka strana dotknutá zmarením účelu zmluvy od nej odstúpiť. Ak teda bol v dôsledku koro- navírusu a s tým súvisiacich opatrení zmarený zák- ladný účel zmluvy (za podmienky, že tento bol v zmluve výslovne uvedený), môže povinná strana z tohto dôvodu odstúpiť od zmluvy.

Strana, ktorá takýmto spôsobom odstúpila od zmluvy, je povinná nahradiť druhej strane škodu, ktorá jej týmto vznikla, na čo je potrebné pri ukončovaní zmluvy z dôvodu zmarenia jej účelu pamätať. Použiteľnosť predmetného ustanovenia však bude vždy potrebné posudzovať pre konkrétny prípad, a to najmä s ohľadom na otázku, či koronavírus s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu predstavuje podstatnú zmenu okolností, resp. či bol zmarený základný účel zmluvy.

Ak je strana v dôsledku koronavírusu v omeškaní so splnením svojej povinnosti podľa zmluvy a nejde o prípad nemožnosti plnenia ani nie je v zmluve vylúčené omeškanie v prípade vyššej moci, má druhá strana za podmienok dohodnutých v zmluve právo od zmluvy odstúpiť. Pokiaľ zmluva odstúpenie neupravuje, môže druhá strana odstúpiť od zmluvy po poskytnutí dodatočnej primeranej lehoty na plnenie, ak ide o nepodstatné porušenie zmluvy, alebo bez zbytočného dokladu, ak ide o podstatné porušenie zmluvy.

Má koronavírus vplyv na medzinárodnú dopravu a na dovoz a vývoz tovaru do / z Slovenskej republiky?

Podľa aktuálnych informácií, ktoré sa každým okamihom menia, sa zavedené dopravné obmedzenia netýkajú dovozu a zásobovania, tzn. nevzťahujú sa na medzinárodnú prepravu tovaru nákladnými vozidlami, vlakmi a plavidlami. Vzhľadom na zavedenie hraničných kontrol a uzatvorenie menších hraničných priechodov však nemožno vylúčiť, že prijaté opatrenia budú mať určitý vplyv na rýchlosť a plynulosť prepravy. A teda napríklad na oneskorenie dodávok tovaru s následkami popísanými vyššie.

V tejto súvislosti si tiež dovoľujeme upozorniť na opatrenia, podľa ktorých musia vodiči nákladných vozidiel pri nakládke a vykládke tovaru používať respirátory, čo najviac obmedziť priamy kontakt s pracovníkmi zahraničného odosielateľa/príjemcu tovaru, a musia byť vybavení gumovými rukavicami a dezinfekciou rúk.

Veríme, že sme Vám vyššie uvedenými informáciami pomohli získať aspoň základný prehľad o vplyvoch súčasných opatrení na Vaše zmluvné vzťahy a pevne veríme, že tento vplyv bude čo najmenší. Budeme Vás naďalej informovať o všetkých novinkách, ktoré by pre Vás mohli byť zaujímavé a pomôcť Vám v aktuálnej situácii.

zdroj: www.havelpartners.sk

Príspevok Vplyv mimoriadnej situácie na Slovensku na odberateľsko-dodávateľské vzťahy medzi firmami je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

Konečného užívateľa výhod zapisujú aj nadácie, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, neinvestičné fondy.

Nadácie 

Zápis konečného užívateľa: Nadácie, ktoré vznikli do 31. októbra 2018 sú povinné  Ministerstvu vnútra SR do 31. decembra 2019 podať na zápis údajov o konečnom užívateľovi výhod podľa § 3 ods. 4 zákona  č. 346/2018 Z. z. o registri mimovládnych neziskových organizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Rozsah údajov: V rozsahu meno a priezvisko, rodné číslo alebo dátum narodenia, adresa pobytu, štátna príslušnosť, druh a číslo dokladu totožnosti alebo okruh osôb, ktoré sa považujú za konečného užívateľa výhod, a údaje, ktoré zakladajú postavenie konečného užívateľa výhod podľa osobitného predpisu.

Neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby 

Zápis konečného užívateľa: Neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, ktoré vznikli do 31. októbra 2018 sú povinné registrovému úradu do 31. decembra 2019 podať na zápis údajov o konečnom užívateľovi výhod podľa § 3 ods. 4 zákona  č. 346/2018 Z. z. o registri mimovládnych neziskových organizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Rozsah údajov: V rozsahu meno a priezvisko, rodné číslo alebo dátum narodenia, adresa pobytu, štátna príslušnosť, druh a číslo dokladu totožnosti alebo okruh osôb, ktoré sa považujú za konečného užívateľa výhod, a údaje, ktoré zakladajú postavenie konečného užívateľa výhod podľa osobitného predpisu.

Neinvestičné fondy 

Zápis konečného užívateľa: Neinvestičné fondy, ktoré vznikli do 31. októbra 2018 sú povinné  registrovému  úradu  do 31. decembra 2019 podať na zápis údajov o konečnom užívateľovi výhod podľa § 3 ods. 4 zákona č.  346/2018 Z. z. o registri mimovládnych neziskových organizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Rozsah údajov: V rozsahu meno a priezvisko, rodné číslo alebo dátum narodenia, adresa pobytu, štátna príslušnosť, druh a číslo dokladu totožnosti alebo okruh osôb, ktoré sa považujú za konečného užívateľa výhod, a údaje, ktoré zakladajú postavenie konečného užívateľa výhod podľa osobitného predpisu.

Existujú formuláre na doplnenie vyššie uvedených údajov? 

Špeciálne formuláre na zápis konečného užívateľa neexistujú. Ministerstvo na nich pracuje – https://www.minv.sk/?registre-evidencie-zoznamy-informacie-o-registracii

Zdroj: Často kladené otázky k novému zákonu o registri mimovládnych neziskových organizácií

Príspevok Upozornenie – povinnosť zapísania konečného užívateľa výhod majú aj iné subjekty ako obchodné spoločnosti je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

Z doteraz neznámych príčin bola vyššie uvedená podstatná náležitosť ohlasovania živnosti zákonodarcom začlenená do znenia živnostenského zákona minulý rok, a to s účinnosťou ku dňu 01. septembra 2018. Uvedeným krokom sa roztočil kolotoč mnohých diskusií a konfrontácií, či už so samotnými okresnými úradmi, ktoré začali súhlas vyžadovať, ale aj s Úradom na ochranu osobných údajov SR ako dozorným orgánom v oblasti ochrany osobných údajov.

Problém vyššie uvedeného ustanovenia spočíval v tom, že podľa GDPR sa má súhlas so spracúvaním osobných údajov žiadať iba v prípade, ak spracúvanie osobných údajov nie je možné podriadiť pod iný právny základ. Je zrejmé, že spracúvanie osobných údajov osoby, ktorá ohlasuje svoju živnosť, je vhodné robiť na právnom základne verejného záujmu a výkonu verejnej moci (čl. ods. 1 písm. e) GDPR) a nie na základe súhlasu dotknutých osôb.

Súhlas je v tomto prípade značne nevhodný právny základ spracúvania osobných údajov, nakoľko má byť daný slobodne, čo častokrát nebývalo splnené pri jeho vyžadovaní pracovníkmi okresných úradov. Čo je však najpodstatnejšie, tak pri súhlase platí, že je možné ho kedykoľvek odvolať.

Ak by teda k takémuto odvolaniu súhlasu došlo, tak štát by bol povinný spracúvanie osobných údajov na účel, na ktorý bol súhlas daný, okamžite ukončiť, čo by s ohľadom na podstatu regulácie živnostenského podnikania nebolo objektívne možné a ani dôvodné.

Aj napriek predmetnej kritike odbornej verejnosti, ktorá sa objavila okamžite po účinnosti novely živnostenského zákona, trvalo až jeden rok, pokiaľ sa uvedená nezrovnalosť odstránila.

S touto byrokratickou záťažou a dlhodobým vysvetľovaním jej neopodstatnenosti sa stretávala aj naša advokátska kancelária, ako aj veľké množstvo našich kolegov.  Sme preto presvedčení, že k odstráneniu tejto chyby došlo aj v dôsledku tlaku verejnosti na úradníkov okresných úradov, ktorá odmietala poskytovať nadbytočný a ničím nepodložený súhlas so spracúvaním osobných údajov.

Na záver preto asi najúsmevnejšie vyznieva odôvodnenie napravenia tohoto faux pas zákonodarcom, ktorý v dôvodovej správe k novele, ktorá odstránila požiadavku súhlasu so spracúvaním osobných údajov, uviedol, že sa „vypúšťa pripojenie súhlasu so spracovaním osobných údajov pri ohlásení živnosti od dotknutých osôb na účely splnenia zákonných povinností, nakoľko pri naplnení požiadaviek zákona o ochrane osobných údajov nie je naďalej potrebný ani žiaduci.“ Tu je potrebné dať do pozornosti, že súhlas nebol potrebný a ani žiadúci už od samotného začiatku.

S poukazom na vyššie uvedené preto od 01. septembra 2019 nie je zo strany okresných úradov pri ohlasovaní živnosti vyžadované predloženie súhlasu so spracúvaním osobných údajov.

Príspevok PROBLÉM SO SÚHLASMI pri OHLASOVANÍ ŽIVNOSTI konečne NAPRAVENÝ je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

V prvej časti sme sa venovali novej definícii tlačovej publikácie, ktorou sa zjednotilo jej chápanie na európskej úrovni, a tiež ochrane tlačových publikácií pri ich online používaní.

V tejto druhej časti porovnáme práva vydavateľov tlačových publikácií (ďalej len „vydavatelia“) s právami autorov textov a iných predmetov ochrany, ktoré sú v nich obsiahnuté (ďalej len „autori“), poukazujeme na nový spôsob odmeňovania týchto autorov a na záver vymedzujeme  poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti, ktorý za online používanie tlačových publikácií budú musieť zaplatiť.

Práva vydavateľov verzus práva autorov

 Vo všeobecnosti bude platiť, že práva autorov k dielam a iným predmetom ochrany  (ďalej len „diela“), ktoré sú obsiahnuté v tlačových publikáciách pri online používaní, nebudú dotknuté. To znamená, že autor môže naďalej udeľovať súhlas s použitím svojho diela a dielo aj sám používať. Vydavatelia v tomto prípade nebudú mať možnosť odvolávať sa na im priznanú ochranu podľa smernice voči autorom alebo voči ďalším oprávneným používateľom tých istých diel.

Vydavateľ a autor sa však môžu dohodnúť na inej úprave svojich práv, napríklad tým, že novinár udelí vydavateľovi výhradnú licenciu k dielu. Udelením výhradnej licencie  stratí autor (napr. novinár) dotknuté majetkové práva k uvedenému dielu na čas, po ktorý licencia trvá, t.j. nebude môcť udeliť súhlas na ďalšie používanie diela a ani sám dielo používať.

Taktiež ak autor bude zamestnaný u vydavateľa ako zamestnanec, tak rovnako nebude disponovať majetkovými právami, keďže k ich prechodu na zamestnávateľa dochádza automaticky na základe zákona^(2).  Samozrejme prechod majetkových práv na vydavateľa je možné v pracovnej zmluve resp. v inej zmluve obmedziť, avšak k takémuto obmedzeniu je vždy potrebná dohoda obidvoch zmluvných strán.

Vyššie uvedené príklady sú len možnosti základných variácií, a preto je potrebné každý zmluvný vzťah k dielu medzi autorom a vydavateľom posudzovať osobitne.

V každom prípade platí, že rovnaký stav tu bol aj doteraz a z pohľadu autorského práva nejde o žiadnu novinku.

Nárok autorov na podiel z príjmov

Smernica ustanovuje, že členské štáty sú povinné prijať také opatrenia, aby autori diel zahrnutých do tlačových publikácií dostali náležitý podiel z príjmov, ktoré vydavatelia získali za ich používanie poskytovateľmi služieb  informačnej spoločnosti.

Zatiaľ je priskoro hodnotiť, aká bude výška spomínaného podielu a či sa bude vzťahovať aj na autorov, ktorí diela vytvorili v pracovnoprávnom vzťahu. Aj keď smernica v článku 15 ods. 5 výslovne neustanovuje, že povinnosť poskytnúť podiel z týchto príjmov sa nebude vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy, tak zo systematiky recitálu 59 smernice takéto obmedzenie vyplýva.⁽³⁾

Smernica ďalej na druhej strane ustanovuje právo vydavateľov na podiel z náhrady odmeny autora, ktorú autor dostane za používanie diela na základe výnimky alebo obmedzenia (napr. pri reprografickom rozmnožovaní diela podľa § 41 Autorského zákona, kde napr. knižnica vypláca autorom náhradu odmeny za kopírovanie / legálne sťahovanie nepodstatných častí diela návštevníkmi knižnice, ktorý takýto úkon urobili).

Poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti

Vo všeobecnosti nimi budeme rozumieť poskytovateľov, ktorí poskytujú služby, ktoré sa bežne poskytujú za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.
Túto definíciu je pre účely ľahšieho výkladu potrebné rozmeniť na drobné, pričom

(I) „na diaľku“ znamená, že služba sa poskytuje bez toho, aby pri tom boli obe strany súčasne prítomné;

(II) „elektronickým spôsobom“ znamená, že služba sa z miesta pôvodu odošle a na mieste určenia prijíma prostredníctvom elektronického zariadenia, určeného na spracovávanie (vrátane digitálneho komprimovania) a uskladňovanie údajov a je úplne vysielaná, prenášaná a prijímaná po drôte, prostredníctvom rádiových vĺn, optickým spôsobom, alebo inými elektromagnetickými prostriedkami;

(III) „na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“ znamená, že služba sa poskytuje prostredníctvom prenosu údajov na individuálnu žiadosť (individuálnou žiadosťou sa napríklad nerozumejú služby televízneho vysielania, rozhlasového vysielania alebo televíziou prenášaný teletex).

Povinnosť platiť budú mať v zásade tí poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti, ktorí tlačovú publikáciu alebo jej časť použijú online (napr. agregátor článkov, elektronické denníky, ktoré prevzali článok od iného vydavateľa tlačových publikácií, online platformy, sociálne siete a pod.) za odmenu, a to bez ohľadu na to či takúto odmenu dostanú od príjemcu služby alebo z reklamy ⁽⁴⁾.

Za poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti sa pre účely smernice nebudú považovať neziskové online encyklopédie, neziskové platformy pre vzdelávacie a vedecké archívy, platformy na vývoj a spoločné využívanie softvéru s otvoreným zdrojovým kódom, poskytovatelia elektronických komunikačných služieb podľa vymedzenia v smernici (EÚ) 2018/1972, elektronické trhoviská a cloudové služby medzi podnikmi a cloudové služby, ktoré používateľom umožňujú nahrať obsah pre svoje vlastné použitie.

Predpokladané prínosy a dopady v skratke

Medzi hlavné zmeny, ktoré prinesie smernica v súvislosti s tlačovými publikáciami patrí odmeňovanie vydavateľov pri ich online použití, čo môže mať pozitívny vplyv na rozpočet vydavateľov, a teda aj na podporu kvalitnejších výsledkov tvorivej duševnej činnosti autorov. Smernica by mala taktiež zamedziť „vykrádaniu obsahu vydavateľov“, a teda obmedziť profitovanie iných internetových platforiem, ktoré zhromažďujú autorské diela iných subjektov.

Smernica by mala priniesť aj vyššie odmeny pre autorov textov a iných predmetov ochrany, a to buď priamo prostredníctvom podielov z príjmov za online použitie tlačovej publikácie poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti, alebo nepriamo zvýšením miezd z dôvodu vyššieho rozpočtu vydavateľov tlačových publikácií.

Okrem vyššie uvedených predpokladaných zmien, smernica prinesie aj novú administratívu a s ňou spojenú potrebu vypracovania zmlúv na online použitie tlačových publikácií, a to jednak medzi jednotlivými vydavateľmi tlačových publikácií, a tiež medzi týmito vydavateľmi a tretími stranami, ktoré budú chcieť ich obsah použiť na svojich webových stránkach pri poskytovaní služieb informačnej spoločnosti.

Slovenská republika má na transpozíciu smernice čas do 7. júna 2021
——————————————–
Legenda

(1) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo dňa 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (ďalej len „smernica“).

(2) V zmysle § 90 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon (ďalej len „autorský zákon“)

(3) (…) Autori, ktorých diela sú zahrnuté do tlačovej publikácie, by mali mať nárok na primeraný podiel z príjmov, ktoré vydavatelia tlače dostanú za použitia ich tlačových publikácií poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti. Tým by nemali byť dotknuté vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa vlastníctva alebo výkonu práv v súvislosti s pracovnými zmluvami za predpokladu, že takéto právne predpisy sú v súlade s právom Únie.

(4) Súdny dvor Európskej únie v konaní vedenom pod sp.zn. C-291/13, odpoveď na štvrtú prejudiciálnu otázku.

Príspevok Časť 2 – Online používanie tlačových publikácií. Aké zmeny prinesie nová právna úprava? je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

V prvej časti sa venujeme novej definícii tlačovej publikácie, ktorou sa zjednotí jej chápanie na európskej úrovni, a tiež ochrane tlačových publikácií pri ich online používaní.

V druhej časti budeme porovnávať práva vydavateľov tlačových publikácií s právami autorov textov, ktoré sú v nich obsiahnuté, poukážeme na nový spôsob odmeňovania týchto autorov a na záver vymedzíme  poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti, ktorí za online používanie tlačových publikácií budú musieť zaplatiť.

Tlačová publikácia po novom

Európska smernica vo všeobecnosti reflektuje na technologický rozvoj (najmä v online prostredí), ktorý mení spôsob, akým sa diela a iné predmety ochrany autorského práva vyrábajú, produkujú, distribuujú či využívajú. Aj z uvedeného dôvodu bolo na úrovni Európskej únie potrebné vhodnejšie vymedziť pojem tlačová publikácia.

Tlačovou publikáciou sa po novom rozumie súbor zložený prevažne z literárnych diel novinárskej povahy, ktorý môže obsahovať aj iné diela alebo iné predmety ochrany, a ktorý

(1) predstavuje samostatnú položku v rámci periodickej alebo pravidelne aktualizovanej publikácie pod jedným názvom, ako sú noviny alebo časopisy všeobecného alebo osobitného zamerania;

(2) jeho účelom je poskytovanie informácií týkajúcich sa správ alebo iných tém pre verejnosť; a

(3) je vydaný na akomkoľvek nosiči z podnetu, v redakčnej zodpovednosti a pod kontrolou poskytovateľa služieb (napr. vydavatelia spravodajstva alebo tlačové agentúry, keď vydávajú tlačové publikácie v zmysle tejto smernice).

K tlačovým publikáciám, na ktoré by sa toto vymedzenie malo vzťahovať, patria napríklad denníky, týždenníky a mesačníky všeobecného alebo osobitného zamerania vrátane časopisov založených na predplatnom a spravodajské webové sídla.

Zo smernice vyplýva, že  periodické publikácie vydané na vedecké alebo akademické účely, ako sú vedecké časopisy, nebudú požívať ochranu, ktorú smernica priznáva tlačovým publikáciám. Táto ochrana sa nebude vzťahovať ani na webové sídla, ako sú blogy, ktoré poskytujú informácie v rámci činnosti, ktorá sa nevykonáva z podnetu, v redakčnej zodpovednosti a pod kontrolou „poskytovateľa služieb“ ako je vymedzený v smernici (do tejto množiny spadá napr. vydavateľ spravodajstva).

Právny poriadok Slovenskej republiky pojem tlačová publikácia v podobnom rozsahu, ako ho vymedzuje smernica, zatiaľ nepozná. Momentálne sa tejto definícii najviac približuje pojem „periodická tlač“, ktorý je upravený v tlačovom zákone⁽²⁾, a podľa ktorého sa ňou rozumejú noviny, časopisy alebo iná tlač, vydávaná pod rovnakým názvom, s rovnakým obsahovým zameraním a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku.

Tlačový zákon pod periodickou tlačou rozumie len tlač v jej doslovnom význame, t.j. v uchopiteľnej papierovej podobe a nezahŕňa do nej tlačové publikácie vydané na inom nosiči (napr. spravodajské webové sídla).

Prijatie tejto definície do Slovenského právneho poriadku bude určite vítané, avšak to, či bude použitá len v súvislosti s ochranou tlačových publikácií alebo aj v súvislosti s právami (napr. právo na informácie) a povinnosťami (napr. zverejniť opravu, odpoveď, dodatočné oznámenie) vydavateľov tlačových publikácií, ktoré ustanovuje tlačový zákon, ukáže až jej transpozícia do národných predpisov, ktorú musí Slovenská republika stihnúť do 7.6.2021.

Z uvedeného však možno predpokladať, že dôjde k novelizácii tlačového zákona alebo k prijatiu nového osobitného zákona, ktorý bude túto oblasť upravovať.

Ochrana tlačových publikácii pri online používaní

Smernica vydavateľom tlačových publikácií udeľuje oveľa širšie práva, ako tomu bolo doteraz. Vydavatelia tlačových publikácií podľa smernice disponujú dvoma novopriznanými okruhmi práv, a to:

(I) výlučným právom udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanieakýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti; a

(II) výlučným právom udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanieverejnosti po drôte, alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup v čase individuálne zvolenom.

Vyššie uvedené práva vydavateľov tlačových publikácií sa nebudú vzťahovať voči všetkým a z ich uplatnenia existujú aj výnimky. Tieto práva sa nebudú vzťahovať napríklad na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi. Ochrana tlačových publikácii pri online používaní sa ďalej nebude vzťahovať ani na úkony nakladania s hypertextovými odkazmi (tzv. hyperlinking).

Práva sa tiež neuplatnia v prípade použitia individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov z tlačovej publikácie. To v akom rozsahu bude možné použiť krátke úryvky z tlačových publikácií ukáže až praktické používanie smernice a s tým spojená rozhodovacia prax súdov. Vo všeobecnosti tvorcovia smernice konštatujú, že vzhľadom na rozsiahlu agregáciu a používanie tlačových publikácií poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti je dôležité, aby sa vylúčenie veľmi krátkych úryvkov interpretovalo spôsobom, ktorý neovplyvní účinnosť práv stanovených v tejto smernici. Z uvedeného nepriamo vyplýva, že ten, kto krátky úryvok použije, by z neho nemal mať hospodársky prospech alebo, že takéto použitie by nemalo mať hospodársky význam.

Na práva udelené vydavateľom tlačových publikácií podľa smernice sa vzťahujú aj ustanovenia o  výnimkách a obmedzeniach podľa osobitných smerníc.⁽³⁾Výpočet týchto výnimiek a obmedzení je veľmi široký a rovnako široké sú oprávnenia členských štátov rozhodnúť, či jednotlivé výnimky a obmedzenia prijmú do svojich právnych poriadkov alebo nie.⁽⁴⁾ To do akej miery členské štáty tieto výnimky a obmedzenia prijmú, ukáže až transpozícia novej smernice.

Trvanie ochrany tlačových publikácií

Podľa smernice budú práva súvisiace s ochranou tlačových publikácií pri online používaní trvať dva roky po vydaní tlačovej publikácie. Uvedené obdobie sa bude počítať od prvého januára roku nasledujúceho po dátume vydania tlačovej publikácie.
Ochrana tlačových publikácií sa nebude vzťahovať na diela, ktoré boli prvý raz vydané pred dátumom 6. júna 2019.
————————————-
Legenda

(1) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo dňa 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (ďalej len „smernica“)

(2. ) v zákone č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (ďalej len „tlačový zákon“)

(3) Výnimky a obmedzenia sú obsiahnuté v článkoch 5 – 8 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv autorskej spoločnosti a v článkoch 5 – 8 smernice 2012/28/EU o určitých povolených spôsoboch použitia osirelých diel.

(4) Príkladom ide o nasledovné výnimky a obmedzenia: (i) dočasné použitie diela v zmysle § 54 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon (ďalej len „Autorský zákon“), (ii) náhodné použitie diela v zmysle § 55 Autorského zákona, (iii) použitie diela na účel archivovania v zmysle § 49 Autorského zákona, (iv) použitie diela na vyučovacie účely a pri výskume v zmysle § 44 Autorského zákona, (v) použitie diela pre potreby osôb so zdravotným postihnutím v zmysle § 46 Autorského zákona, (vi) citácia na účel kritiky alebo recenzie v zmysle § 37 Autorského zákona a množstvo ďalších.

Príspevok Časť 1 – Online používanie tlačových publikácií. Aké zmeny prinesie nová právna úprava? je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

V zmysle tzv. protischránkového zákona je každý kto obchoduje s verejným sektorom povinný identifikovať, oprávnenou osobou overiť a do verejného registra zapísať svojich konečných užívateľov výhod – teda fyzické osoby, ktoré profitujú z týchto obchodov. V čom spočíva význam schválenej novely a akým spôsobom sa vysporiada s nedostatkami doterajšej právnej úpravy, vysvetľuje bývala ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská a partneri kancelárie – Andrej Leontiev a Radovan Pala.

Význam a doterajší prínos protischránkového zákona

Zákon o partneroch verejného sektora predstavuje svetovo jedinečnú právnu úpravu v oblasti, v ktorej sa stretajú obchodné záujmy podnikateľov maximalizovať zisk na jednej strane a verejný záujem na transparentnom nakladaní sverejnými zdrojmi na strane druhej. Umožňuje úradníkom, neziskovým organizáciám, investigatívnym novinárom a tretiemu sektoru, aby mali prístup k informáciám o konečných užívateľoch výhod, t. j. o osobách, ktoré skutočne profitujú z obchodu so štátom.

Po 2,5 rokoch účinnosti zákona možno konštatovať, že tento predstavuje efektívny nástroj na odhaľovanie prepojenia biznisu na politiku, ktoré je v Slovenskej republike často diskutovaný problém. „Až vďaka tomuto zákonu sa podarilo ukázať, koľko spoločností obchodujúcich so štátom či inak čerpajúcich verejné prostriedky má medzi konečnými užívateľmi výhod osoby či už s pochybnou povesťou alebo s kontaktami na politikov,“ vysvetľuje Žitňanská. Okrem firiem je tak vyvíjaný tlak aj na verejný sektor, aby využíval finančné prostriedky nás všetkých čo najefektívnejšie.

Napriek nespochybniteľnému prínosu zákona sa však v priebehu jeho účinnosti objavili aj aplikačné a interpretačné nejasnosti, ktoré oslabovali naplnenie jej účelu. Napokon, jedná sa o jedinečný zákon, pri ktorého koncipovaní nebolomožné sa inšpirovať žiadnym vzorom, a preto je logické, že v praxi sa podarilo identifikovať niektoré jeho nedokonalosti.

Dňa 27. júna 2019 bola preto v parlamente schválená novela protischránkové hozákona, ktorá jednotlivé jeho časti spresňuje a upravuje tak, aby sa ďalej zužovali možnosti zákon obchádzať a zároveň, aby sa eliminovali jeho aplikačnéne dostatky.

Výnimky z povinností podľa zákona

Jednou z najdôležitejších zmien je spresnenie vymedzenia verejného sektora. Zavádza sa nový pojem verejný podnik, ktorým sa zužuje objem sledovaných transakcií otie, pri ktorých nie je verejný záujem na najvyššej úrovni transparentnosti.

„Jedná sa najmä o energetické spoločnosti, ktoré sa správajú trhovo ako bežný podnikateľ pri štandardnom ekonomickom styku. Účasť štátuv týchto spoločnostiach totiž doposiaľ spôsobovala to, že ich zákazníci mali povinnosť registrácie, čím boli tieto spoločnosti nepriamo znevýhodnené oproti konkurencii.

Cieľom zákona je totiž sledovať tok finančných prostriedkov medzištátom a súkromným sektorom, nie obmedzovať obchodné vzťahy medzi podnikateľmi. Naďalej však ostáva zachovaná povinnosť registrácie v registri partnerov verejného sektora pre dodávateľov, ktorí poskytujú energetickým spoločnostiam tovary a služby cez verejné obstarávanie.“ dodáva Radovan Pala.

Takisto sa zpôsobnosti zákona vynímajú aj iné subjekty, ktoré podliehajú funkčnej verejnej kontrole podľa osobitných predpisov. Takto sprecizované vymedzenie partnerov verejného sektora má za následok, že napr. finančné inštitúcie, nebudú podliehať povinnostiam podľa protischránkového zákona.

Sprísnenie právnej úpravy

Nepriaznivý jav, kedy sa podnikatelia tendenčným výkladom niektorých ustanovení zákona pokúšali vyhnúť svojim povinnostiam odstraňuje zavedenienového inštitútu – tzv. hodnoty zmluvy – a poskytnutie podrobného návodu, ako túto hodnotu správne určiť.

„Cieľom tejto úpravy bolo normatívne zakotviť výkladové pravidlá, ktoré dajú podnikateľom odpoveď na to, či hodnota plneniavdanom prípade zakladá povinnosť registrácie podľa zákona,“ vysvetľuje Andrej Leontiev. Samotné finančné kritéria, ktoré klasifikujú osobu za partnera verejného sektora – teda 250 tis. EUR pri opakovaných plneniach a 100 tis. EUR pri jednorazových plneniach zostávajú nezmenené.

V praxi sa často vynárali otázky nielen v súvislosti so vznikom povinnosti podľa zákona, ale aj ohľadom dĺžky jej trvania. Novela na tento stav reaguje a zakotvuje definíciu trvania zmluvy, ktorá vyjadruje princíp, že subjekt musí byť registrovaný nepretržite počas celej doby, kedy prijíma verejné finančné prostriedky.

K sprísneniu zákona dochádza aj pri súdnom konaní o overení pravdivosti a úplnosti údajov o konečnom užívateľovi výhod zapísaných v registri. Doposiaľbolo otázkou výkladu ako má súd postupovať v prípade ak začne konanie podľa tohto zákona a následne podá oprávnená osoba žiadosť o dobrovoľný výmaz z registra alebo ak dôjde po začatí súdneho preverovania k náprave. Podľa Leontieva je nevyhnutné, aby postih za uvedenie nepravdivých informácií o konečnom užívateľovi výhod bol predmetom riadneho súdneho konania bez ohľadu na to či v jeho priebehu dôjde k náprave alebo k výmazu partnera. „V opačnom prípade by bol celý sankčný mechanizmus za porušenie zákona úplne znefunkčnený,“ dodáva Leontiev.

Od uvádzania nepravdivých a skreslených informácií v registri by mala partnerov odradiť aj spresnená sankcia – „stopka“ obchodovania zo štátom na dva roky od núteného výmazu z registra. Pokiaľ teda registrový súd rozhodne o výmaze partnera verejného sektora z dôvodu porušenia jeho zákonných povinností, tento je okrem pokuty pozbavený možnosti sa v priebehu dvoch rokov registrovať a tak čerpať finančné prostriedky od štátu.

Čiastočné odbremenenie podnikateľov

Dôsledkom snahy o nájdenie rovnováhy medzi dosiahnutím účelu zákona a administratívnou záťažou pre partnerov verejného sektora dochádza v novele k zjednodušeniu procesu verifikácie a registrácie konečných užívateľov výhod.

Subjekty, ktoré nezapisujú svojich konečných užívateľov výhod, napr. emitenticenných papierov, už viac nemusia zapisovať všetkých členov vrcholového manažmentu, ale iba štatutárny orgán. „Takáto úprava má význam pri veľkých nadnárodných spoločnostiach, ktorých fluktuácia osôb vo vrcholovom manažmente je tak vysoká, že aktualizovanie údajov v registri predstavuje prepartnera neprimeranú záťaž,“ konštatuje Pala.

Leontiev dopĺňa: „Rovnako sme museli vyriešiť duplicitu zápisu konečných užívateľov výhod v obchodnom registri a v registri partnerov verejného sektora. Po novom platí, že tí, ktorí sú zapísaní v registri partnerov už nemusia zapisovať svojich skutočných vlastníkov doobchodného registra.“

Novinkou je aj to, že oprávnená osoba môže vykonať kedykoľvek dobrovoľnú verifikáciu aj bez toho, aby došlo ku vzniku tejto povinnosti podľa zákona. Pokiaľ nedôjde počas roku k zmene konečných užívateľov výhod, umožňuje povinná „zimná“ a dobrovoľná „letná“ verifikácia veľmi administratívne jednoduchý spôsobpodnikania so státom.

Vysoké očakávania od novely

V období krátko pred prijatím novely priniesol zákon prvé ovocie, v podobe medializovaných súdnych konaní vo veci správnosti údajov v registri partnerov verejného sektora. Aj vďaka nekompromisnému a vysoko profesionálnemu prístupu sudcov žilinského súdu, boli viacerí oligarchovia prinútení sa priznať k vlastníctvu niektorých spoločností napojených na verejný sektor respektíve tieto spoločnosti museli s obchodovaním so štátom prestať.

„O funkčnosti zákona teda nemôže byť viac pochýb a novela má ambíciu ešte viac posilniť jeho pozíciu ako efektívneho nástroja na verejnú kontrolu obchodných prepojení oligarchov a finančných skupín so štátom,“ uzatvára Žitňanská.

Taylor Wessing e/n/w/c advokáti s. r. o. na Slovensku dominuje v poskytovaní právneho poradenstva pre priemyselné odvetvia budúcnosti. V roku 2018 ju The Slovak Spectator označil ako najziskovejšiu a najväčšiu podľa počtu spolupracujúcich právnikov z medzinárodných kancelárií na Slovensku. Taylor Wessing získala v roku 2015 hlavnú cenu Via Bona Slovakia, Cenu za zodpovedné podnikanie.

O Taylor Wessing

Taylor Wessing je medzinárodná advokátska kancelária s viac ako 1.100 právnikmi, ktorá poskytuje právne služby klientom z najdynamickejších odvetví priemyslu. Pri poskytovaní právnych služieb našim klientom sa zameriavame na dosiahnutie požadovaného cieľa, pomáhame im uspieť inovatívnym pohľadom na ich podnikanie. Našich 33 kancelárií v Európe, na Blízkom Východe a Ázii ako aj dve zastúpenia v USA nepredstavujú len formálnu prítomnosť v regióne – spájajú to najlepšie z miestneho podnikania, priemyslu a kultúrneho povedomia s medzinárodnými skúsenosťami scieľom poskytovať rozumné obchodné riešenia pre našich klientov.

Kontakt: www.taylorwessing.com

Príspevok Parlament schválil veľkú novelu protischránkového zákona je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

Podnikanie bez živnostenského oprávnenia

Pokiaľ fyzická osoba alebo právnická osoba prevádzkuje činnosť bez živnostenského oprávnenia dopúšťa sa neoprávneného podnikania, ktoré je v zmysle ustanovení Živnostenského zákona sankcionované pokutou. Pokutu je oprávnený uložiť okresný úrad v sídle kraja.

Jej výška závisí od druhu živnosti, ktorej sa neoprávnené podnikanie týka. Pokiaľ budeme hovoriť o voľnej živnosti, živnostenský úrad môže uložiť pokutu až do 1 659 eur, v prípade remeselnej a viazanej môže byť uložená pokuta až do výšky 3 319 eur.

Konanie o uložení pokuty môže okresný úrad, odbor živnostenského podnikania, iniciovať do jedného roka odo dňa, keď sa o neoprávnenom podnikaní osoby dozvedel, z objektívneho hľadiska však môže konanie začať najneskôr do 5 rokov, keď došlo k porušeniu povinnosti. Pokuty sa následne stávajú príjmom štátneho rozpočtu.

Podozrenie na neoprávenné podnikanie

Pokiaľ máte podozrenie, že osoba vykonáva neoprávnene podnikateľskú činnosť, bude potrebné adresovať podnet priamo okresnému úradu, odboru živnostenského podnikania. Ten následne vykoná kontrolu, ktorej predmetom bude dodržiavanie povinností v zmysle Živnostenského zákona.

V rámci okresného úradu v sídle kraja vykonávajú kontrolnú činnosť zamestnanci tzn. kontrolóri, a to podľa zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len “Zákon o kontrole v štátnej správe”). Oprávnenia a povinnosti pracovníkov pri výkone kontrolnej činnosti sú upravené priamo v ustanovení § 11 Zákona o kontrole v štátnej správe.

O výsledku kontroly vypracujú pracovníci protokol. Pokiaľ by sám okresný úrad živnostenský odbor mal za to, že došlo k spáchaniu trestného činu, postúpi vec príslušným orgánom činným v trestnom konaní.

Neoprávnené podnikanie ako priestupok

Neoprávnené podnikanie je tiež priestupkom v zmysle ustanovenia § 24 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len “Zákon o priestupkoch”). Ide o tzv. priestupok na úseku podnikania, ktorého sa môže dopustiť ten, kto neoprávnene vykoná zárobkovú činnosť. Za tento priestupok môže byť uložená pokuta až do výšky 331 eur, ale aj zákaz činnosti až do jedného roka.

Pri prejednávaní priestupku sa bude postupovať podľa Správneho poriadku. V zmysle ustanovenia § 52 Zákona o priestupkoch, priestupky na úseku neoprávneného podnikania prejednávajú okresné úrady v územnom obvode ktorého bol priestupok spáchaný.

Okrem vyššie uvedeného je možné podať aj trestné oznámenie, nakoľko neoprávnené podnikanie zakladá skutkovú podstatu trestného činu “neoprávneného podnikania” podľa ustanovenia § 251 Trestného zákona.

V prípade neoprávneného podnikania je možné uložiť trest odňatia slobody na jeden rok, ak sa neoprávnene podniká v malom rozsahu. Horná hranica trestnej sadzby je osem rokov, ak sa spôsobí škoda väčšieho rozsahu. Trestné oznámenie môžete podať ktorémukoľvek policajtovi alebo prokutátorovi.

O autorovi

JUDr. Veronika Michalíková, MBA – je advokátkou a spoločníčkou v advokátskej kancelárii A|K|M|V.
A|K|M|V advokátska kancelária s.r.o. poskytuje právne služby pre domácich klientov na celom území Slovenskej republiky. Značná časť agendy je venovaná aj poskytovaniu právnych služieb zahraničnej klientele. Zameriava sa predovšetkým na oblasť obchodného práva vrátane práva obchodných spoločností, občianskeho práva, imigračného práva, pracovného práva, práva nehnuteľností, ako aj dopravného práva.

Kontakt:www.akmv.sk / mail: office@akmv.sk / mobil: +421 915 046 749

Príspevok "Čierne" alebo neoprávnené podnikanie – aký je postup, ako a kde ho nahlasovať? je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

Aj napriek tejto skutočnosti podstatná časť zamestnávateľov nemá vedomosť, akým spôsobom si riadne plniť svoje povinnosti v tejto oblasti tak, aby monitorovanie zamestnancov bolo v súlade so zákonom.

Monitorovanie zamestnancov a legislatíva

Je potrebné zdôrazniť, že výkon práce v zásade nie je možné považovať za oblasť, ktorá by spadala do súkromnej sféry zamestnanca. Na druhej strane je však zrejmé, že v súčasnosti zamestnanci trávia v mieste výkonu práce podstatnú časť svojho času, a preto by mali mať možnosť si v primeranom rozsahu vyriešiť svoje súkromné záležitosti aj v práci a za týmto účelom by im mal zamestnávateľ zabezpečiť súkromie.

Uvedenú skutočnosť potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý dospel k záveru, že zamestnanec môže dôvodne očakávať súkromie na pracovisku, a to aj pre oblasť komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty, telefonických hovorov, písomností a pod.

Ak má teda zamestnávateľ záujem zasiahnuť do tohto súkromia zamestnanca monitorovaním, je tak oprávnený realizovať, avšak iba za splnenia viacerých podmienok, ktoré vyplývajú zo zákona, prípadne z ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

Právo zamestnávateľa monitorovať svojich zamestnancov vyplýva z ustanovenia § 13 ods. 4 Zákonníka práce: „Zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje, vykonáva záznam telefonických hovorov uskutočňovaných technickými pracovnými zariadeniami zamestnávateľa a kontroluje elektronickú poštu odoslanú z pracovnej elektronickej adresy a doručenú na túto adresu bez toho, aby ho na to vopred upozornil.“

Z tohto dôvodu je zrejmé, že zamestnávateľ je v zásade oprávnený monitorovať zamestnanca, avšak nie je oprávnený tak robiť bez akýchkoľvek obmedzení.

Podmienky, za ktorých je zamestnávateľ oprávnený monitorovať zamestnancov, boli prehľadne špecifikované Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutí Bărbulescu proti Rumunsku, pričom v tejto súvislosti je možné konštatovať, že tieto podmienky sú v zásade obsiahnuté aj v spomínanom § 13 ods. 4 Zákonníka práce.

Predmetné podmienky monitorovania zamestnancov je možne zhrnúť nasledovne:

1. je nevyhnutné zamestnanca informovať o monitorovaní, a to vopred pred začatím takéhoto monitorovania,
2. rozsah monitorovania a stupeň narušenia zamestnancovho súkromia musí byť primeraný,
3. musia existovať oprávnené dôvody zamestnávateľa odôvodňujúce potrebu monitorovania,
4. zamestnávateľ je povinný posúdiť, či nie je možné založiť monitorovanie na menej invazívnych prostriedkoch,
5. zamestnávateľ musí prijať opatrenia, aby negatívne následky monitorovania pre zamestnanca boli čo najmenšie,
6. prijaté primerané opatrenia musia zabezpečiť ochranu súkromia zamestnanca v čo najširšej miere.

Vzhľadom na vyššie uvedené je pred začatím monitorovania zamestnancov vhodné zo strany zamestnávateľa vypracovať interný predpis, v ktorom zamestnávateľ zdokumentuje splnenie všetkých vyššie uvedených predpokladov pre legálne monitorovanie zamestnancov a zároveň zamestnancov, ktorí sú monitorovaní, preukázateľne oboznámi s týmto dokumentom.

Ako príklad takéhoto zdokumentovania možno uviesť nasledovný text:

„Zamestnávateľ upozorňuje zamestnanca, že ho monitoruje na pracovisku, a to kamerovým systémom umiestneným v prevádzke zamestnávateľa, v ktorej zamestnanec pracuje. Zamestnávateľ zaviedol kamerový systém z dôvodu, že v minulosti bol v prevádzke spáchaný trestný čin lúpeže, ako aj z dôvodu, že pri výkone pracovnej činnosti zamestnancov pracujúcich v prevádzke dochádzalo z ich strany k nesprávnemu nakladaniu s hotovosťou a inými ceninami, v dôsledku čoho vznikla zamestnávateľovi škoda.
Rozsah monitorovania zamestnanca bol zamestnávateľom prispôsobený na nevyhnutnú úroveň. Kamerové záznamy sa vyhotovujú iba v čase, keď je prevádzka otvorená a prístupná verejnosti, pričom kamerovým systémom je monitorovaná iba vybraná časť priestoru v oblasti, v ktorej je umiestnená pokladňa.

Stupeň narušenia súkromia zamestnanca je tým pádom minimálny. Zamestnávateľ pristúpil k tejto forme monitorovania, nakoľko menej invazívne prostriedky neboli spôsobilé zabezpečiť ochranu majetku zamestnávateľa, ako aj života a zdravia osôb nachádzajúcich sa v priestoroch.

Zamestnávateľ prijal všetky primerané opatrenia, aby následky monitorovania zamestnanca boli čo najmenšie a najmiernejšie, najmä: zobrazovacie jednotky kamerového záznamu sú umiestnené v priestore, ktorý je zabezpečený proti prístupu neoprávnených osôb, kamerové záznamy sa uchovávajú iba po dobu pätnásť kalendárnych dní, prístup ku kamerovým záznamom má iba štatutár zamestnávateľa, monitorovaná oblasť je zreteľne označená upozornením o použití a umiestnení kamerového systému.“

S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že v praxi častokrát dochádza k porušeniu zákona pri monitorovaní, hoci zamestnávateľ môže jednoducho a rýchlo zosúladiť monitorovanie s aktuálnou právnou úpravou a predísť tak sankciám zo strany príslušných kontrolných úradov, ako aj povinnosti uspokojiť nároky monitorovaných zamestnancov, ktoré vznikli v dôsledku protiprávnej činnosti zamestnávateľa.

• Máte vo firme živnostníkov a obávate sa “švarcsystému” a pokuty 8000 €?
• Temná stránka softvérového pirátstva: Hroziaca hrozba pre priemysel a jednotlivcov
• V obchodoch sa objavila nebezpečná čistička vzduchu

Príspevok Ako LEGÁLNE monitorovať zamestnancov? je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.

Svetom letí priateľské zdaňovanie

Znalci verejných financií i globálneho zdaňovania evidujú, že najlepším spôsobom platenia daní je tzv. PRIATEĽSKÉ ZDAŇOVANIE (Friendly taxation). Jeho ideovým základom je platiť nízke dane a presvedčiť populáciu (tak obyvateľstvo ako aj biznis a podnikateľov), že platiť dobré dane sa oplatí. 
Za chrbtovú kosť dobrých daní sa považuje optimálne zdaňovanie štátu, ktoré sa opiera o štyri jednoduché princípy:

1/ Jednoduchý a zrozumiteľný daňový systém

2/ Nízke sadzby daní

3/ Stabilné daňové zákony (bez častých zmien)

4/ Dokonalé daňové služby

Daňové rezervy štátu v troch dôkazoch

Keď niekoho donútite k čomukoľvek, funguje to len krátkodobo. Ale keď ho presvedčíte, tak to úspešne funguje dlhodobo. Štát by mal presvedčiť svojich daňových poplatníkov (daňové subjekty), že platiť dane na Slovensku sa oplatí. Že to má zmysel a prináša to rýchle a kvalitné ovocie. Zatiaľ sa mu to nedarí a s jeho daňovou politikou biznis nesúhlasí. Za všetky skúšky správnosti a dôkazy tohto tvrdenia stačí spomenúť a podčiarknuť aspoň 3 zreteľahodné takto:

1/ Obrovské daňové úniky na Slovensku radia túto krajinu na chvost Európy, pričom kvalifikované odhady daňových odborníkov sa zhodujú, že dlhodobo ročne presahujú 2 miliardy euro

2/ Kým v roku 2004 malo Slovensko v daňových rajoch len menej ako 1000 firiem zo Slovenska, tak v roku 2019 je to už viac ako 5000 firiem zo Slovenska (ktoré neplatia dane doma, ale radšej v zahraničí! – a tým ochudobňujú verejné zdroje našej krajiny)

3/ Podľa medzinárodných prieskumov renomovaných svetových audítorov zo 190 porovnávaných krajín sveta patrí Slovensko v atraktivite zdaňovania na veľmi smutné miesto na konci prvej stovky

Deficit daňových vedcov v SR

Slovensko pociťuje evidentný nedostatok daňových vedcov. Kým v korpuse Slovenskej akadémie vied máme zakotvený vedný odbor účtovníctvo a vedný odbor financie, doteraz tam vôbec nemáme zaradený vedný odbor DAŇOVNÍCTVO a ani len vedný odbor VEREJNÉ FINANCIE. Pozor!
Je niečo úplne iné na vysokej škole sa chváliť, že sa tam vyučuje študijný odbor daňovníctvo, ale diametrálne iné, že absentujú vedci – daňoví profesori. Čím viac daňových vedcov, tým vyšší predpoklad kvality a optimalizácie pre daňový systém štátu. Čím lepšia spolupráca daňových expertov z teórie s odborníkmi z aplikačnej praxe, tým kvalitnejšie zdaňovanie.

Namiesto nespochybniteľných nezávislých vedeckých autorít sa do daní stoparčí takmer každý – najmä závislí politici. Na jednej strane naša krajina deklaruje hrdo, že kráča k znalostnej ekonomike a vedomostnej spoločnosti, na strane druhej však teóriu daňovej vedy v reálnej praxi sústavne ignoruje.

Dobré a zlé dane

Americký ekonóm Arthur Laffer (objaviteľ tzv. Lafferovej krivky – ktorá názorne vysvetľuje vzťah medzi rastom daňovej sadzby a daňovým výnosom štátu) tvrdí, že najlepšia daň je žiadna daň. Tam sme ešte nedospeli. Ak štát chce docieliť zdravé verejné financie, potrebuje mať výbornú daňovú politiku.
Primárne preto, lebo zo všetkých verejných príjmov práve dane predstavujú viac ako 90 percent týchto rozpočtov. Dobré dane – sú nízke sadzby, sú motivačné /v prípade záujmu viac pozri moje knihy Daňovníctvo, Daňová prevencia, Daňová kontrola/ a denne potvrdzujú verejnosti, že štát si ich váži a investuje ich DOBRE len do múdrosti (napr. do rozvoja, do hodnotovo najrentabilnejších priorít). Zlé dane – demotivujú vysokými sadzbami i tým, že výnosy z nich štát investuje do hlúpostí (napr. do konzumu a spotreby).

Z hľadiska rizík podčiarknime jasnú koreláciu hlavného trojuholníka, že čím vyššia je v krajine korupcia, tým vyššia je aj čierna ekonomika a logicky tým vyššie sú aj daňové úniky a tým nižšie mzdy.

Komparácia Slovenska a Dánska

Ideový vzor v zdaňovaní pre Slovensko z hľadiska zodpovednosti k plateniu daní je Dánsko (má rovnaký počet obyvateľstva a podobnú rozlohu krajiny) s jeho efektívnou daňovou kultúrou. Dánsko má síce vyššie dane, ale z nich bohatú infraštruktúru a výborné verejné služby.

Dánsko v prieskumoch šťastia patrí medzi trvale medzi najšťastnejšie krajiny Európy i sveta a prieskumy potvrdzujú, že je to aj z dôvodu zodpovedného platenia daní. Dánsko má takmer nulovú korupciu (prvé miesto na svete) a čiernu ekonomiku nižšiu ako 3 percentá z HDP (Hrubý domáci produkt). Kým Dánsko má štatisticky priemernú mzdu na obyvateľa cez 4000 euro, Slovensko ju má len 1000 euro – teda štyrikrát menšiu. Výkon ekonomiky Slovenska oproti Dánsku je oveľa nižší.

Slovensko patrí v korupcii na úroveň niektorých zaostalých afrických krajín (asi šesťdesiate miesto na svete v hitparáde najnižšej korupcie) a nadväzne jeho čierna ekonomika sa pohybuje cez 15 percent z HDP. Kvalita života a pocit šťastia v SR pokrivkáva oproti špičkovým lídrom sveta v tejto oblasti stále aj z dôvodu nízkej daňovej kultúry.

Ideálny daňový model pre krajinu zakotviť v ústave

Zdravý sedliacky rozum, pohľad rozumného ekonóma i zodpovedného hospodára jasne podčiarkuje, že zodpovedný gazda štátu by mal konať v SR inak ako doteraz. V čom predovšetkým? Po tridsiatich rokoch od transformácie z centrálnej ekonomiky socializmu na trhovú ekonomiku kapitalizmu (za roky 1989 – 2019) už dávno mal byť najmúdrejšími daňovými autoritami štátu odsúhlasený optimálny daňový model pre krajinu do pekného počasia (keď sa ekonomike darí a je v konjuktúre) i do škaredého počasia (keď sa ekonomike nedarí a je v recesii).

A tento model zakotvený ako poistka aj v ústave. Prečo najmä? Aby garantoval viac kvality a bol imúnnejší voči politike. Ekonomika s politikou boli, sú a budú vždy spojené nádoby. Preto ich treba premosťovať viac pragmatizmom a nedovoliť to robiť populistom. Prax za 30 rokov v SR nás presvedčila, že každý nový politický nominant, ktorý si sadne do kresla ministra financií, presadzuje vlastný daňový patent na rozum a zavádza a mení daňovú politiku od buka do buka.

Bez ohľadu na názor najlepších daňových odborníkov, ale najmä z pohľadu zreteľa na svoje osobné záujmy, tlaky vlastnej politickej strany a lobbing jej donorov a sponzorov.

Príspevok Ing. Emil Burák, PhD.: NAJLEPŠIE DANE pre Slovensko ZAKOTVIŤ v ÚSTAVE je zobrazený ako prvý na Podnikateľské centrum.