Cieľom tohto textu je poukázať na nedostatok právne záväzného určenia predmetu dane v § 12 zákona č. 595/2003 Z.z. (zákon o dani z príjmov). Nedostatok právne záväzného určenia predmetu dane má/môže mať za následok medzeru v zákone, v dôsledku ktorej nie je možné legálne vyrubiť daň z tej činnosti, ktorá mala byť predmetom dane.
PREDMET DANE
„Daňový objekt (předmět ) je souhrn skutečností, na které právní předpis váže zásadní, byť ještě nekonkretizovanou platební povinnost. Je to např. určitá činnost, vlastnictví určitých majetkových předmětů a pod.“ (Bakeš, M.: Finančněprávní instituty, VŠEHRD, 1990).
Predmetom dane je činnosť daňového subjektu, v dôsledku ktorej mu vzniká daňová povinnosť. Predmet dane, alebo aj objekt dane, je základným konštrukčným prvkom daňových predpisov. Predmet dane (alebo aj objekt dane), spolu so subjektom dane (daňovníkom), základom dane (v peniazoch vyjadrený konkretizovaný objekt dane), daňovou sadzbou a splatnosťou dane, tvoria základ úpravy právnych vzťahov v daňových predpisoch.
NEDOSTATOK URČENIA PREDMETU DANE
Bez určenia predmetu dane, teda explicitného určenia, ktorá činnosť sa zdaňuje, nemôže daňovému subjektu vzniknúť daňová povinnosť.
Pôvodne bol predmet dane všeobecne upravený v § 18 zákona č. 286/1992 Zb. nasledovne:
„Predmetom dane sú príjmy (výnosy) zo všetkej činnosti a z nakladania so všetkým majetkom (ďalej len „príjmy“), ak ďalej nie je ustanovené inak.„, obdobne bol upravený predmet dane aj v ČR v zákone č. 586/1992 Sb. „Předmětem daně jsou příjmy z veškeré činnosti a z nakládání s veškerým majetkem, není-li dále stanoveno jinak.“
Následne bol prijatý zákon č. 366/1999 Z.z., ktorý normatívne upravoval predmet dane v § 18 nasledovne:
„Predmetom dane sú príjmy (výnosy) zo všetkej činnosti a z nakladania so všetkým majetkom (ďalej len „príjmy“), ak nie je ďalej ustanovené inak. Príjmom na účely tohto zákona je peňažné plnenie a nepeňažné plnenie ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia.“
Prvá veta ešte zachováva určenie predmetu dane, teda normatívne určuje čo sa bude zdaňovať, ktorá činnosť bude rozhodujúcou právnou skutočnosťou pre zdaňovanie, ale druhá veta už normatívne neupravuje predmet dane, ale definuje čo rozumie zákon pod príjmom. Ide ale konštrukčne o dva rôzne druhy noriem, prvá veta je prikazujúca normatívna veta, ktorá obligatórne upravuje, ktorá činnosť subjektu bude zdaňovaná. Druhá veta je len definičná, žiadna povinnosť daňovému subjektu z nej neplynie.
Dôležité v § 18 zákona č. 366/1999 Z.z. teda je určenie (1.) čo je predmetom dane/čo sa zdaňuje, ale najmä (2.) že táto činnosť JE predmetom dane, teda že v dôsledku tejto faktickej činnosti subjektu vzniká vzťah medzi subjektom a štátom, a že na jej základe štát ukladá daňovníkovi povinnosť platiť daň. Bez podriadenia konkrétnej činnosti predmetu dane chýba základ pre ukladanie daňových povinností.
Definícia v § 2 túto funkciu nemá a nenahrádza, definícia len popisuje, čo považuje zákon/zákonodarca za predmet dane na účely zákona, teda ako rozumie a vymedzuje termín predmet dane, ale chýba normatívne podriadenie konkrétnych skutočností tomuto predmetu dane; čiže, túto faktickú činnosť subjektu nepodriaďuje zdaňovaniu prostredníctvom definície v § 2, a nerobí z nej predmet dane a nemôže na ňu (činnosť daňovníka) teda viazať žiadne ďalšie povinnosti (napr. platiť daň). (Čo nie je pre predmetom dane sa nezdaňuje, pretože to nie je predmetom dane.)
Článok pokračuje pod reklamou
NEDOSTATOK ZÁVÄZNOSTI LEGÁLNEJ DEFINÍCIE
Zákon č. 595/2003 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2004 presunul prvú aj druhú vetu pôvodného § 18 zákona č. 366/1999 Z.z. do § 2, kde sa nachádzajú definície, čo ale je problém, pretože definície nemajú normatívny prikazujúci charakter vo vzťahu k daňovému subjektu; neurčujú daňovníkovi žiadnu povinnosť, definície len popisujú, ako zákon/zákonodarca rozumie určitému termínu, ktorý v zákone používa, ale nič neprikazujú; § 2 definuje termín „predmet dane„, ale neurčuje žiadnu povinnosť subjektu dane, nič ďalšie z definície § 2 neplynie.
Chýba teda obligatórne normatívne určenie vo vzťahu k daňovému subjektu, že činnosť, ktorú vykonáva je predmetom dane, presnejšie že “predmetom dane je príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12 ods. 2,„, táto veta sa nemá nachádzať v definíciách (pretože z toho neplynie žiadna záväznosť pre daňový subjekt), ale mala byť v § 12 ods. 1) zákona č. 595/2003 Z.z.
ZHRNUTIE
Tým, že v § 12 absentuje určenie všeobecne vymedzeného predmetu dane, (približne ako bol určený v § 18 zákona č. 366/1999 Z.z. alebo § 18 zákona č. 286/1992 Zb. alebo § 18 zákona č. 586/1992 Sb. (Česká republika)), absentuje aj právne relevantná skutočnosť na ktorú by mohol zákonodarca následne viazať právne povinnosti daňového subjektu a vyrubovať daň.
Definícia § 2 nie je prikazujúca normatívna veta, z ktorej by daňovému subjektu plynula nejaká povinnosť a absenciou v § 12 vznikla medzera v normatívnom určení predmetu dane. V § 12 ostali výnimky a nedostatok všeobecne určeného predmetu dane nie je možné odstrániť ustanovením § 2, keďže sa nejedná o prikazujúcu normatívnu vetu ; pri porovnaní s predchádzajúcou úpravou v zákone č. 366/1999 Z.z., alebo českým zákonom č. 586/1992 Sb. to vidieť jasne.
