Tiché spoločenstvo, niekedy nazývané aj ako tichá spoločnosť, je pomerne často používaný obchodnoprávny inštitút s dlhoročnou históriou. Aj napriek tejto skutočnosti v praxi vystávajú pri úprave tejto problematiky viaceré aplikačné problémy, s ktorými sú subjekty tichého spoločenstva nútené sa vysporiadať.
Nedostatočná alebo nesprávna úprava vzťahov v rámci tichého spoločenstva môže mať za následok nielen neplatnosť samotnej zmluvy o tichom spoločenstve, ale aj vznik nárokov tretích strán, preto je vhodné venovať pri kreovaní tichého spoločenstva dostatočnú pozornosť všetkým právnym atribútom.
V prvom rade je nevyhnutné zdôrazniť, že aj napriek častokrát používanému názvu „tichá spoločnosť“, nejde o osobitnú formu obchodnej spoločnosti, akou je napr. spoločnosť s ručením obmedzeným alebo akciová spoločnosť. Naopak, tiché spoločenstvo je upravené ako forma spoluúčasti tretej osoby na podnikaní podnikateľa, ktorá je založená na zmluvnom základe.
To znamená, že na to, aby vzniklo tiché spoločenstvo, postačuje, ak medzi podnikateľom (napr. obchodnou spoločnosťou, živnostníkom atď.) a treťou osobou (tichým spoločníkom) došlo k uzavretiu písomnej zmluvy o tichom spoločenstve, pričom sa nevyžaduje žiadna ďalšia osobitná registrácia, či splnenie inej povinnosti.
Čo si možno pod pojmom tiché spoločenstvo teda predstaviť?
Zjednodušene povedané, je to vzťah medzi podnikateľom a tichým spoločníkom (investorom), ktorý podnikateľovi poskytol vklad (investíciu) a z tohto dôvodu sa podieľa na podnikaní podnikateľa a jeho hospodárskom výsledku.
Podmienky tichého spoločenstva sú stanovené v zmluve o tichom spoločenstve, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, a to konkrétne v ustanoveniach §673 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvnou stranou je na jednej strane tichý spoločník, ktorý môže byť fyzickou, ako aj právnickou osobou, a rovnako tak podnikateľom ako aj nepodnikateľom.
Na druhej strane daného zmluvného vzťahu stojí fyzická alebo právnická osoba, ktorá musí mať obligatórne postavenie podnikateľa podľa §2 Obchodného zákonníka v platnom znení. V prípade, ak je tichým spoločníkom fyzická osoba – nepodnikateľ, prikláňa sa odborná verejnosť k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa §52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Otázkou však zostáva, do akej miery sú zmluvné strany oprávnené upraviť si vzájomné vzťahy zmluvou o tichom spoločenstve a akú širokú zmluvnú voľnosť majú v danej oblasti. Na prvý pohľad sa zdá, že v podstate širokú, avšak nie je to tak. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka sa zmluvné strany môžu odchýliť od ustanovení Obchodného zákonníka alebo jednotlivé ustanovenia dokonca aj vylúčiť, s výnimkou ustanovení výslovne uvedených v tomto § 263 (v dotknutom ustanovení nájdete výpočet vybraných paragrafov Obchodného zákonníka).
Takýmto spôsobom je definovaný princíp určovania tzv. kogentných noriem (od ktorých sa nemožno odchýliť) a tzv. dispozitívnych noriem (od ktorých sa možno odchýliť), a teda posudzovania, či určitú zmluvnú úpravu je alebo nie je možné v zmluve dohodnúť. Platí teda postup, že ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré nemožno v zmluvnom vzťahu upravovať inak, sú vymenované v § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka; ak sa v tomto výpočte dotknuté ustanovenie nenachádza, považuje sa za dispozitívne, a teda v zmluve je možné sa od neho odchýliť, prípadne jeho aplikáciu aj úplne vylúčiť.
Vo vzťahu k zmluve o tichom spoločenstve sú takýmito kogentnými ustanoveniami: § 673 Obchodného zákonníka, ktorý určuje základ zmluvného vzťahu, ďalej § 675 Obchodného zákonníka upravujúci informačné povinnosti podnikateľa voči tichému spoločníkovi a § 676 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, v ktorom sú upravené podmienky určenia podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania a jeho splatnosti.
Zhrnúc vyššie uvedené by tak ostatné oblasti, ktoré nie sú upravené v spomínaných zákonných ustanoveniach, mali byť predmetom zmluvnej voľnosti strán, a teda strany si svoje práva a povinností môžu upraviť odchýlne od zvyšných (dispozitívnych) ustanovení.
Aj napriek vyššie uvedenému princípu, ktorý je výslovne stanovený v Obchodnom zákonníku, súdy pri svojej rozhodovacej činnosti viackrát dospeli k záveru, že hoci určité ustanovenie nie je vo výpočte kogentných ustanovení podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, aj napriek tomu je potrebné ho vzhľadom na jeho povahu považovať za kogentné. Takýmto prípadom rozhodovacej praxe je aj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2009, sp. zn. 1 Obdo 7/2008, ktoré uvádza, že za kogentné ustanovenie sa pri zmluve o tichom spoločenstve údajne považujú nielen kogentné ustanovenia výslovne označené v § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale aj ustanovenia § 678 ods. 2, § 680, § 681 a § 679 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Napríklad podľa jedného z vyššie uvedených ustanovení, a to konkrétne § 680 Obchodného zákonníka, je podnikateľ povinný do tridsiatich (30) dní po zániku zmluvy o tichom spoločenstve vrátiť tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania.
Ak by sa prijal záver o kogentnosti tohto ustanovenia tak, ako to uvádza Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozhodnutí, neboli by si zmluvné strany oprávnené napríklad dohodnúť pre vrátenie vkladu dlhšiu lehotu, než tridsať (30) dní, čo preukázateľne neprimerane zasahuje do zmluvnej voľnosti strán a samotnej povahy daného vzťahu.
Predmetné „dopĺňanie“ zákonnej úpravy zo strany súdov môže vzniesť značnú neistotu do právnych vzťahov, nakoľko pre účely legitímnej úpravy zmluvných dojednaní je nevyhnutné sa detailne oboznámiť nielen so zákonnou úpravou, ale aj rozhodovacou praxou súdov. V neposlednom rade, ak by zákonodarca mal záujem, aby dotknuté ustanovenia boli považované za kogentné, je možné konštatovať, že by ich zahrnul do konečného výpočtu (numerus clausus) kogentných ustanovení, čo však neurobil.
Pri ďalšom praktickom probléme je potrebné dať do pozornosti § 678 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého práva a povinnosti voči tretím osobám z podnikania vznikajú iba podnikateľovi. Tichý spoločník teda nemôže zaväzovať podnikateľa vo vzťahu k tretím osobám. Zákon však už nerieši otázku, či tichý spoločník môže dávať podnikateľovi, jeho spoločníkovi a/alebo konateľovi pokyny alebo záväzne určovať vykonanie určitých úkonov alebo činností.
S ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. marca 2016, sp. zn. 14Cob 148/2015) by v prípade zmluvy o tichom spoločenstve bolo takéto dojednanie nad rozsah stanovený zákonom, a teda v tejto časti by bola zmluva o tichom spoločenstve neplatná. Vo vzťahu ku konateľom by tichí spoločníci mohli byť v prípade záväznosti ich pokynov považovaní za tzv. faktického štatutára v zmysle § 66 ods. 7 Obchodného zákonníka, a teda by sa na nich vzťahovali obdobné práva a povinnosti ako pri štatutároch, vrátane zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone funkcie.
Konateľ taktiež musí vždy konať s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. V prípade vykonávania funkcie spôsobom záväzného plnenia pokynov tretej osoby, ktorá je odlišná od spoločníkov obchodnej spoločnosti, by mohlo dôjsť k porušeniu jeho povinností a zároveň aj k obchádzaniu zákona.
Vo vzťahu k spoločníkom obchodnej spoločnosti síce Obchodný zákonník upravuje možnosť uzatvárania dohôd o výkone práv spoločníka, avšak iba vo vzťahu k dohodám medzi spoločníkmi navzájom, prípadne s inými orgánmi spoločnosti, čo opätovne nie je vzťah podnikateľa a tichého spoločníka.
V prípade sporu, by teda súd mohol dospieť k záveru, že zmluvné dojednanie medzi spoločníkom a treťou osobu o záväznom dodržiavaní pokynov hlasovať určitým spôsobom, je obchádzaním zákona, a teda že takéto dojednanie je absolútne neplatné.
Vyššie uvedené vybrané aplikačné problémy sú iba malou časťou praktických otázok, ktoré je pri zmluve o tichom spoločenstve potrebné riešiť. Aj napriek tomu je však zrejmé, že kvalifikovane nakoncipovať a vytvoriť zmluvu o tichom spoločenstve, ktorá bude spĺňať nielen požiadavky zmluvných strán, ale bude súladná aj s právnym poriadkom Slovenskej republiky, si vyžaduje detailnú znalosť zákona a zároveň aj dostatočnú orientáciu v rozhodovacej praxi súdov.
